Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Vývin sídla

Sídlisko s tradičným územím na mieste súčasných Ľubotíc iste jestvovalo skôr než sa jeho meno objavilo v listine z roku 1298 o darovaní Šalgovíka, ktorého chotár susedil s chotárom Kelemeša. Vyplýva z nej, že dedina jestvovala v 2. pol. 13. stor. ako iné obce, na zemianskom majetku.

 

Koncom 13. stor. dedina Kelemeš patrila šľachtickému rodu Bokša, začiatkom 14. stor. tu bol vlastníkom Puš, od r. 1310 jeho syn Mikuláš. Od neho, šarišského kapitána, dostal tunajší majetok ako výmenu za majetok Kendice r. 1310 zemepán Mihály. Rodina sa tu usadila a v 14. – 16. stor. používala meno obce v prídomku. Časť dediny patrila v 14. – 16. stor. aj zemanom z Kendíc (Dobszy) i Farkašovcom z Haršagu (Záborské). V r. 1342 – 1427, kedy sa dedina spomína ako Kelemes, Chelemes tu sídlila rodina Kendy so 16 a rodina Kelemesi s 28 nevoľníckymi usadlosťami. Po prisťahovaní židovského obyvateľstva do okolitých dedín tu po čase vznikol aj veľkostatok, na ktorom sa vystriedali zemianske rodiny Kelemes, Dobsay, Herszagy (14. – 16. stor.), Sztankay, Sentpetery, Péchy (18. stor.), Pongrác, Dessewffy, od ktorého majetok odkúpil občan Bleier a neskoršie veľkostatkár Alfréd Ardó. Za týchto tu boli vystavané 2 kaštiele a 1 zemianska kúria, ktoré ešte aj dnes slúžia náhradným účelom. Okolo kaštieľa a kúrie sa postupne vybudovali domčeky poddaným, želiarom a deputátnikom a v 19. stor. už aj roľníkom. Za 1. svetovej vojny a Slovenského štátu väčšina obyvateľov pracovala na veľkostatku. Až po oslobodení, sa pozemky A. Arda rozparcelovali a rozdelili deputátnikom a maloroľníkom. Po založení Štátneho majetku bola pôda pridelená do spoločného hospodárenia.

 

Časť obce Ľubotice – Šarišské Lúky je písomne doložená až v roku 1786 pod názvom Kelemešské Lúky (prata Kelemesiensis). Od roku 1927 sa jej pomenovanie ustálilo ako Šarišské Lúky. Založili ich v chotári Ľubotíc s povolením zemepánov pravdepodobne židovskí obchodníci a priekupníci, ktorí sa nesmeli usadiť v Prešove a tak si zvolili toto jeho „predmestie“ za trvalý pobyt. Koncom 18. stor. tu zo 765 obyvateľov bolo 758 židov ( 99,1 %). Táto početná populácia sa prakticky do roku 1842 nezmenila, len počet Židov klesol na 666 ( 87,2 % ). Viaceré rodiny sa po roku 1840, odkedy sa už Židia mohli slobodne usadzovať na všetkých miestach krajiny, odsťahovali do Prešova. Toho času Šarišské Lúky však ešte boli najväčšou židovskou komunitou v Šarišskej stolici, lebo v Bardejove ich bolo takmer o polovicu menej. V r. 1919 tu už bolo 298 Židov (59 % obyv.). Keďže táto lokalita mala výhodnú dopravnú polohu na ceste do Prešova, čoskoro po založení osady (geta) si Židia na kraji osady zriaďovali furmanské krčmy („aláše“ ) s dvoma bránami, stajňami a vozárňami. Krčmy a nocľahárne, slúžiace hlavne kupcom prichádzajúcim na trh do Prešova, tu boli v každom druhom až treťom dome. Ešte koncom 19. stor. ich tu bolo 18 – 20. Na hlavnej ulici mali Židia vlastné obchodíky, v nich predávali to, čo nepredali na jarmokoch a trhoch v Prešove. Pred koncom 18. stor. si tunajší Židia postavili svätostánok – synagógu, ale aj rituálne jatky a kúpele. Keď v roku 1905 synagóga vyhorela, postavili novú, ktorá jestvuje doposiaľ. Mali aj vlastnú školu, od roku 1830 „ bed hamidraš „ (spoločenské a správne stredisko) i cintorín. Osada sa stala obcou s 1 500 obyvateľmi (r. 1869), ale židovská komunita v nej postupne strácala prevahu. Po jej likvidácii za 2. svetovej vojny poklesla populácia obce na 676 obyvateľov, teda na 45 % stavu z roku 1869.